Keď som začínala s chudnutím a hľadala informácie, všade sa písalo o kalorickom deficite. Jedz menej než cez deň spáliš a zaručene schudneš. Ale čo znamená menej?
Asi čím menej tým lepšie – to bola moja prvotná myšlienka. Tá sa časom ukázala ako úplne milná.
Vedela som, že existujú diéty.
Vedela som, že by som mala jesť menej.
Vedela som, že niektoré potraviny sú „zdravé“ a iné „nezdravé“.
Ale vôbec som nechápala jednu základnú vec:
Ak chcem schudnúť, musím dlhodobo prijať menej energie, ako moje telo spotrebuje.
To je kalorický deficit.
A znie to strašne jednoducho.
Lenže pre mňa to vtedy vôbec jednoduché nebolo.
Koľko vlastne potrebujem jesť?
Keď som si prvýkrát otvorila Kalorické tabuľky, začala som zapisovať všetko, čo som zjedla a vypila.
A zrazu som mala pred sebou čísla.
Nie pocit:
„Veď som toho dnes veľa nezjedla.“
Ale konkrétne číslo.
A práve vtedy som začala chápať, že to, čo si myslím, že jem, a to, čo reálne jem, nemusia byť vôbec dve rovnaké veci.
Olej pri varení.
Pár kúskov niečoho pri deťoch.
Pivo.
Víno.
Ochutnávanie.
Veľká porcia, pretože som bola hladná.
A zrazu bolo jasné, prečo moja váha celé roky nerobila to, čo som chcela.
Nie preto, že by moje telo nefungovalo.
Nie preto, že by som bola odsúdená na to byť celý život obézna.
Jednoducho som dlhodobo prijímala viac energie, ako moje telo potrebovalo.
Kalorický deficit neznamená hladovať
Toto je podľa mňa jedna z najdôležitejších vecí, ktoré som pochopila.
Keď som prvýkrát počula, že na chudnutie potrebujem kalorický deficit, moja hlava si to preložila asi takto:
Musím jesť čo najmenej.
A presne tu som neskôr začala robiť chyby.
Myslela som si, že čím väčší deficit, tým rýchlejšie schudnem.
A keď som chcela výsledok ešte urýchliť, začala som ísť proti vlastnému telu.
Schudla som?
Áno.
Ale naučila som sa pri tom žiť?
Nie.
A dnes už viem, že práve v tom bol problém.
Deficit nie je trest
Kalorický deficit nie je o tom, že si mám celý deň odopierať jedlo, aby som večer mohla byť na seba hrdá.
Nie je to súťaž o to, koľko hladu dokážem vydržať.
A už vôbec nie je dôkazom disciplíny to, že som hladná, ale najem sa až vtedy, keď „môžem“.
Deficit je jednoducho rozdiel medzi tým, koľko energie moje telo spotrebuje a koľko jej prijmem.
Ak moje telo za deň spotrebuje napríklad 2200 kcal a ja dlhodobo prijmem 1800 kcal, som v deficite.
Nemusím jesť 800 kcal.
Nemusím hladovať.
Nemusím vyradiť sacharidy.
Nemusím jesť iba šalát a kuracie mäso.
Potrebujem vytvoriť deficit, ktorý som schopná dlhodobo udržať.
A toto som na začiatku vôbec nechápala.
Takže môžem jesť aj burger?
Áno.
A práve toto bolo pre mňa veľmi oslobodzujúce zistenie.
Keď som začala zapisovať jedlo, zrazu som pochopila, že žiadne jedlo samo o sebe nerozhoduje o tom, či schudnem.
Môžem si dať burger.
Môžem ísť s rodinou do reštaurácie.
Môžem si dať pizzu.
Môžem si dať pivo.
Otázka nie je:
„Môžem toto jesť?“
Otázka je:
„Ako to celé zapadne do môjho dňa a môjho života?“
A toto je obrovský rozdiel.
Pretože ak si poviem, že už nikdy nesmiem jesť pizzu, možno to vydržím dva týždne.
Ale čo potom?
Čo narodeniny?
Vianoce?
Dovolenka?
Večera s manželom?
Obyčajný piatok, keď sa mi jednoducho nechce variť?
Nechcela som diétu, ktorú dokážem dodržiavať iba vtedy, keď je môj život dokonale pokojný.
Chcela som spôsob stravovania, ktorý sa zmestí do môjho skutočného života.
A čo keď jeden deň deficit nedodržím?
Nič.
Naozaj.
Toto som sa však naučila až oveľa neskôr.
Jeden deň, keď zjem viac, neznamená, že som pribrala späť všetko, čo som schudla.
A už vôbec neznamená:
„Tak som to pokazila, môžem jesť celý víkend.“
Presne týmto spôsobom som totiž dokázala z jedného horšieho jedla urobiť niekoľko týždňov.
Jedno jedlo.
Potom jeden deň.
Potom víkend.
A potom:
„Začnem zase v pondelok.“
A zrazu je preč mesiac.
Dnes už sa na to pozerám úplne inak.
Ak jeden deň zjem viac, jednoducho pokračujem ďalej.
Bez trestu.
Bez hladovania na ďalší deň.
Bez pocitu, že musím všetko „odčiniť“.
Kalorický deficit mi konečne dal slobodu
Možno to znie zvláštne.
Veď práve počítanie kalórií môže na prvý pohľad pôsobiť ako obmedzovanie.
Mne však na začiatku prinieslo presný opak.
Slobodu.
Pretože som konečne pochopila, že nemusím deliť jedlo na:
dobré a zlé,
zakázané a povolené,
diétne a nedietne.
Začala som sa učiť pracovať s jedlom.
Ak viem, že večer ideme na večeru, môžem sa cez deň najesť trochu inak.
Ak mám cez víkend oslavu, nemusím sa jej báť.
Ak si dám niečo kalorickejšie, môžem si zvyšok dňa poskladať tak, aby mi to dávalo zmysel.
Nie preto, aby som sa trestala.
Ale preto, že viem, čo robím.
A práve toto slovo je pre mňa dôležité.
Nie kontrola.
Pochopenie.
Dnes už kalorický deficit vnímam úplne inak
Kedysi som chcela nájsť spôsob, ako schudnúť čo najrýchlejšie.
Dnes chcem nájsť spôsob, ako sa stravovať tak, aby som pri tom dokázala normálne žiť.
Kalorický deficit je základ chudnutia.
Ale nie je to celý príbeh.
Je to nástroj.
Nie trest.
Nie hladovanie.
Nie súťaž.
A niečo, čo musím robiť dokonale každý jeden deň.
Pre mňa bolo oveľa dôležitejšie pochopiť, ako vytvoriť deficit, pri ktorom nie som neustále hladná, nemusím sa vzdávať života a dokážem v tom pokračovať aj o niekoľko mesiacov.
Pretože schudnúť sa možno dokážeme prinútiť na pár týždňov.
Ale ak chceme výsledok udržať, musíme sa naučiť takto žiť.
A presne to sa stále učím aj ja.
Nie ako jesť čo najmenej.
Ale ako jesť tak, aby som mohla chudnúť a zároveň normálne žiť.
proteínový koláč 
Leave a comment