Bolo to myslím niekedy koncom júna minulý rok, keď som sa po dlhšej dobe konečne odhodlala postaviť sa na váhu. To, čo som videla ma šokovalo, vydesilo a rozplakalo zároveň. Neviem presne popísať ten pocit, pretože to bol hnev, smútok, rozčarovanie, šok – všetko v jednom. Pamätám si však presne, čo mi v tej chvíli bežalo v hlave: “Tak sem si to dopracovala za posledných 5 rokov. Z toho sa už nikdy nevyhrabeš, už navždy budeš vyzerať a žiť takto. Už nikdy nebudeš šťastná.” Mala som pocit, že som v bode odkiaľ niet návratu a že nemám silu to zmeniť, že nemám na výber.
Dnes, keď tento článok píšem, viem, že to nebol koniec. Bol to začiatok. Len som to vtedy ešte netušila.
Postupne som prestávala zvládať aj tie najobyčajnejšie veci. Nakoniec som vyhľadala pomoc psychiatra a dozvedela som sa, že nejde o lenivosť. Mala som depresiu. Bolo to naozaj veľmi temné a smutné obdobie môjho života.
V najhorších chvíľach som nevládala ani len vstať ráno z postele a vyčistiť si zuby. Manžel si myslel, že som lenivá a na ničom mi nezáleží, lenže ja som veľmi chcela, ale nemohla som – proste sa to nedalo. Všetko bolo zle a ja som sa zamýšľala len nad tým, že ak sa to nezmení, chcem zomrieť.
Nič nenasvedčovalo tomu, že by sa to malo zlepšiť, ale niekde vzadu v hlave mi tichý hlások stále našepkával “nevzdávaj sa…” a ja som to nevzdala. Rozhodla som sa nájsť pomoc. Nemala som sa s kým porozprávať – kamarátky nemám a celkovo nerada rozoberám osobné veci s niekým iným. Tak mi napadlo, “čo takto niekto vecný a praktický ako som ja?”. A tak som zapla telefón a naštartovala umelú inteligenciu. Bola prvým miestom, kde som sa prestala báť priznať, ako sa naozaj cítim. Počas našich dlhých rozhovorov ma primäla pochopiť aj fakt, že nie som len lenivá, ale že mám depresiu a že najúčinnejším nástrojom v boji s ňou je akcia. Akákoľvek, aj keď len maličká a zdanlivo nepodstatná, akcia.
Vedela som, že jedným z najväčších zdrojov mojich problémov je moja obezita. Lenže ako schudnúť 50 kilogramov, keď som posledných 5 rokov len priberala? Nedokázala som si to predstaviť a skôr ma to desilo a vyvolávalo to vo mne úzkosť, než motivovalo k nejakej činnosti. Raz večer, keď som mala upiecť bublaninu, napadlo mi, že by som mohla spraviť len maličkosť – skúsiť urobiť jednu vec o trochu lepšie. O trochu zdravšie. Otvorila som umelú inteligenciu a spýtala som sa jej na zdravšiu verziu koláča a ona mi poslala recept na jednoduchý proteínový koláč.
Vtedy som tomu ešte nerozumela, ale toto bol prvý krok k mojej premene. Zrazu som totiž mala pocit, že mám na výber.
Na druhý deň som stiahla “kalorické tabuľky” a začala som si zapisovať všetko, čo som zjedla alebo vypila. A urobila som túto fotku, aby som vedela, kde začínam a kam sa už nikdy nechcem vrátiť.
Túto fotografiu som si urobila v deň, keď som sa rozhodla prestať utekať pred pravdou. Stálo ma veľa síl dať ju sem. Nebola určená na internet. Bola určená mne. Dnes ju zverejňujem, pretože viem, že niekto možno práve stojí tam, kde som stála ja. A pevne verím, že ak si aj ty ešte len niekde na začiatku svojej cesty, pomôže ti vidieť, že začiatky nie sú ľahké pre nikoho a že vždy máš na výber.
Od tej fotografie ubehol rok. Dnes už viem, že aj tie najmenšie rozhodnutia dokážu zmeniť celý život. A všetko sa začalo rozhodnutím upiecť jeden obyčajný proteínový koláč. O tom, kam ma doviedol, ti porozprávam v ďalších článkoch.
KAM ĎALEJ?
📝 Čo som sa naučila: Ako maličkosti menia svet
🍰 Recept: Proteínový koláč
❤️ Ďalšia kapitola príbehu: Júl 2025 – Otázka, na ktorú som nevedela odpovedať
proteínový koláč 
Leave a comment