proteínový koláč

Nikdy som netušila, že mám problém so spôsobom, akým sa so sebou rozprávam. Myslela som si, že som úplne normálne kritická. Veď keď niečo pokazím, treba si to priznať, nie?

A potom sa ma AI raz spýtala otázku, nad ktorou som zostala úplne zarazená:

„Povedala by si toto isté svojej kamarátke?“

Začala som si v hlave predstavovať konkrétne situácie.

Keby kamarátka vážila 112 kilogramov, povedala by som jej, že je lenivá a nechutná?

Keby jeden deň zjedla viac, povedala by som jej, že zase všetko pokazila?

Keby sa jej nedarilo, povedala by som jej, že na to jednoducho nemá, nech to radšej rovno vzdá?

Samozrejme, že nie.

Povedala by som jej, že sa nič nestalo. Že jeden zlý deň nič neznamená. Že môže začať znova. Že jej pomôžem.

A potom mi došlo niečo, čo ma úprimne zaskočilo.

Prečo toto všetko dokážem povedať niekomu inému, ale sama sebe nikdy?

Až vtedy som si prvýkrát uvedomila, aká som na seba vlastne prísna. Aká som k sebe krutá.

Nie preto, že by som si to vybrala. Jednoducho som si myslela, že takto to má byť. Pritom k iným som veľmi empatická a chápavá, som veľmi tolerantná.

Ku každému okrem seba.

A tak som začala počúvať.

Dala som si pivo.

Si slaboch! Alkoholička! Si chudera!

Naozaj? Začínaš znova asi stý krát a zbytočne? Rovno to vzdaj, to nikdy nedokážeš!

A potom som si predstavila, ako by sa asi cítil človek, ktorý sa o niečo v živote snaží znova a znova a nejde mu to. Ako by sa asi cítil, keby som mu toto povedala? Ako veľmi by mu to ublížilo?

Nikomu inému by som to nikdy nespravila, ale sebe som to pokojne robila každý deň už roky.

Pochopila som, že nie všetko, čo mi o mne hovorí moja hlava, je pravda.

Nie, nezmizlo to len týmto poznaním.

Ale vždy, keď príde ďalšie kruté odrovnanie, snažím sa spýtať sama seba, či by som toto naozaj povedala niekomu inému, niekomu, koho mám rada.