Mala som za sebou už pár týždňov svojej premeny. Tú som vtedy ešte ako premenu nevnímala, len som sa snažila schudnúť. Asi nikoho neprekvapí, že som hľadala na internete rôzne spôsoby, ako schudnúť čo najrýchlejšie, ako silou vôle prekonať pažravosť a podobne. Myslím, že ak si sa na tieto témy sústredila v poslednej dobe aj ty, určite ti niekde na nete vyskočila aj téma “prerušovaný pôst”, “ketóza” a “keto”. Ja som na ne narazila na viacerých stránkach a podcastoch a doslova ma uchvátili. Zázračný spôsob, ako “roztopiť” všetok nadbytočný tuk aj bez cvičenia. To znie predsa tak úžasne!
Hneď som si zistila čo najviac a šla som do toho pohlave. Na nete odporúčali začať s formou 10:14 – teda 10 hodín pôstovať, nejesť a potom 14 hodín jesť. Ja som však bola presvedčená, že keď už do toho idem, musím to robiť poriadne. Rovno som začala pomerom 18 : 6. Nastavila som si budík na 11:00 a 17:00, aby som vedela kedy sa môžem najesť a hneď som začala toto pravidlo dodržiavať. Bola to veľká zmena, ale keď všetci tvrdia, že to funguje, tak to tak asi musí byť, no nie?
Prvý týždeň som sa prekonávala – myslím, že mi v tom pomáhal hlavne entuziazmus a vidina toho, že rýchlo veľa schudnem. Lenže váha sa ani omylom nehýbala rýchlo a vlastne ani nie tým správnym smerom. Tak som pritvrdila a skončila som na na pôste 22 hodín a len 2-hodinovom okne na jedenie. Za tie dve hodiny som do seba musela dostať všetko, čo moje telo potrebovalo za celý deň a to v jednom jedinom jedle dňa.
Pamätám si na to, ako by to bolo včera. Ráno som vstala so škvŕkajúcim bruchom a čakala som. Doslova som odpočítavala minúty do chvíle, keď mi o 11-ej konečne zazvonil budík a ja som mohla jesť. Stiahla som si aj appku Fasty, ktorá mi každý deň ukazovala, či som dodržala režim a veľmi ma tešilo, že sa mi to tak dobre darí dodržať. To bol ale asi jediný pozitívny moment celej tejto diéty.
Keď som sa dostala konečne k jedlu, snažila som sa za kratučký čas do seba doslovať napchať kvantum jedla. Pre porovnanie, aby som splnila cieľ, musela som zjesť naraz asi 500g (vážne pól kila) kuracích pŕs, 2 veľké vajíčka a asi 60g tvrdého syra. A to som mala ešte doplniť vlákninu a vitamíny nejakou zeleninou a ovocím. Bolo takmer nemožné to zjesť. Niekedy mi bolo na vracanie, inokedy ma bolel žalúdok tak, že som si po jedle musela ísť ľahnúť… ale vydržala som. Vydržala som niekoľo týždňov a váha začala pomaličky klesať.
Vždy, keď som ale varila pre rodinu, keď sme mali spoločný deň alebo výlet a šli sme sa najesť, zosmutnela som. Málokedy sme sa totiž trafili do môjho stravovacieho okna a bolo takmer nemožné objednať si niekde také jedlo, ktoré by vyhovovalo mojej diéte. Bolo mi z toho nanič.
Pamätám si, ako sme jedného dňa sedeli v McDonalde, manžel si vychutnával náš obľúbený burger a syn kurča s hranolkami a kečupom. Do fastfoodu sme chodili naozaj len občas, možno raz za mesiac či dva a bol to taký náš spoločný hriešny rituál. A ja som tam len sedela s pohárom vody a v hlave mi bežala jediná myšlienka – tak toto je zvyšok tvojho života. Takto to bude odteraz vyzerať.
Bola som s tým v podstate zmierená a bola som naozaj odhodlaná vydržať na ceste, ktorú som si vďaka internetu našla a vytýčila. Rátala som s tým, že to nebude ľahké, ale toto bolo priveľa. Zrazu mi to celé prestalo dávať zmysel.
Na čo je taká diéta, od ktorej potrebujem dovolenku?
Diéta pri ktorej sa teším a neviem dočkať, kedy už konečne skončí? A ako to bude pokračovať? Schudnem 10 kíl, začnem jesť normálne a zasa priberiem a potom zase mesiace hladovania a trápenia sa?
Začalo mi to pomaličky dochádzať – ja som nejedla len preto, že aplikácia alebo internet povedali, že ešte nemám. Hoci moje telo kričalo: “Som hladná.” A problém nebol v slabej vôli – tá sa ukázala byť silnejšia než som čakala.
Celé roky som si myslela, že môj problém je slabá vôľa. Lenže nebola. Dokázala som celé týždne ignorovať hlad, jesť v presne určených hodinách a vydržať aj vtedy, keď mi bolo fyzicky zle.
Moja vôľa nebola slabá. Bola až príliš silná. Len som ju používala proti sebe. Vtedy som si uvedomila, že disciplína a sebatrestanie nie sú to isté.
Problém bol, že som prestala veriť sebe a začala som veriť cudzím radám. Nevravím, že všetky rady na internete sú zlé, vravím len, že nie všetko, čo funguje niekomu inému, bude fungovať aj mne. A to je v poriadku.
V ten deň som pochopila ešte jednu dôležitú vec. Chudnutie ma nemá naučiť ignorovať svoje telo. Má ma naučiť mu znovu rozumieť. A ja som sa rozhodla, že od tej chvíle už nebudem hľadať najrýchlejšiu cestu. Budem hľadať cestu, ktorú dokážem žiť každý deň.
A svoje telo už nikdy neprestanem počúvať.
To som si vtedy myslela…
Leave a comment