proteínový koláč

Je veľký rozdiel medzi tým byť sám a byť osamelý. Trvalo mi dlho, uvedomiť si ten rozdiel. A niekedy naň stále zabúdam, aby som bola úplne úprimná.

Pred týmto všetkým som bola doma na materskej so synom, ale manžel vždy chodil do práce na zmeny a už vtedy to bývalo ťažké. Keď mi začal syn odchádzať do škôlky, môj pocit osamelosti sa zväčšoval. Najskôr len nenápadne – smútok z odlúčenia vystriedali naozaj veľké úzkosti a následne až depresie.

Nechápala som, prečo to všetci zvládajú “normálne”, len ja nie som schopná sa vrátiť do doby spred 6 rokov, keď som normálne denne chodila do práce a nič mi nechýbalo.

Dnes som si istá, že to všetko začalo po Korone, pretože to bola doba, keď sme veľa času trávili spolu, pretože sme boli jednoducho celé týždne až mesiace zatvorení spolu doma a venovali sa len sebe navzájom.

Odchody manžela potom boli ťažšie, ale ťažšie bolo, keď som začala chodiť do práce, celé dni som premýšľala nad tým, čo robí syn a ako sa mu asi darí, ako sa cíti a či je tiež taký smutný, že mu chýbam. Manžel ma nechápal, pretože nezažil to, čo ja – byť so synom doma celé dni aj noci. A tým sa mi aj on stále viac vzďaľoval. Skončilo to smutne.

Keď som nevedela, ako to celé spracovať, chcela som to proste len nejako prežiť a vtedy som objavila alkohol. Pomohol mi zabudnúť na samotu a dal mi pocit, že je môj priateľ, s ktorým tieto pre mňa tak ťažké chvíle ľahšie prečkám.

Nemusím snáď dodávať, že to bol véľmi zlý, nesprávny pocit.

Stalo sa, čo nemalo a na čo nie som vôbec pyšná, ale pravdou je, že kedykoľvek manžel odišiel do práce na noc a ja som uložila syna spať, svoj pocit osamelosti som proste zapila fľašou vína. A bolo “dobre”.

Lenže dobre nebolo dlho a naviac alkohol sú len prázdne kalórie, takže aj chudnutie bolo takmer nemožné. Nevedela som, čo robiť. Potrebovala som zmenu – ale syn neprestal chodiť do škôlky a ani manžel do práce. Tak ako na to? Vedela som jedno – musím sa naučiť byť sama.

Lenže ja som nenávidela byť sama so svojimi myšlienkami!

A tak som sa naučila – postupne, že nemusím byť sama. Začala som svoje myšlienky dávať na papier a písať si denník. Každý večer. A ako som sa menila, začala som niektoré svoje myšlienky postupne písať manželovi. Najskôr naozaj len pomaličky, opatrne, po troškách. A postupne sa z nás opäť stali najlepší priatelia a dnes mu bez obáv môžem napísať čokoľvek.

Ale začala som robiť aj niečo iné – začala som večery tráviť sama so sebou. Začínam vaňou, potom sviečkou a knihou, občas dobrou hudbou, inokedy pekne v tichosti alebo s dobrým filmom. A hlasy v hlave prestali. Aj bez vína.

Stačilo uvedomiť si, že ich nemusím nadobro umlčať fľašou vína. Že stačí stíšiť ich tým, že svoj mozog zamestnám niečím iným – napríklad dobrou knihou.

A nevravím, že si nedám pohár vína večer pri telke.

Vravím len, že som sa naučila si samotu vychutnávať. Venujem sa sebe. A keď som osamelá, nenechávam si to pre seba, ale napíšem manželovi alebo do denníka, alebo sem – na tento blog vám a všetko je zase v poriadku.